Malý princ

Malý princ – príbeh návratu – Časť 3

back to home pdf share

Späť na časť 2

Rozhovor medzi dvoma postavami odhaľuje vzájomné pochopenie a zhodu. Keď sa Malý princ pýta, kde sú ľudia, keďže človek sa na púšti cíti tak osamotene, had odpovedá: „Človek je osamelý aj medzi ľuďmi.“ Na to sa nedá povedať nič, keďže presne to isté zažíval malý človiečik pri stretnutiach s obyvateľmi asteroidov, ktoré navštívil. Zdá sa, že had neuvádza len všeobecnú pravdu, ale musí akosi odčítať svoju odpoveď z nezvyklého návštevníka. Ako sa had ovíja okolo členku Malého princa, poznamená – vcelku desivým spôsobom – že dokáže svojím dotykom (zubami) vrátiť kohokoľvek Zemi. Ale krehký malý človiečik je tak čistý, že had mu preukáže milosť. Ponúkne mu, že mu pomôže dostať sa späť na jeho planétu. Malý princ nemá žiadne pochybnosti o povahe tejto pomoci. Úplné pochopenie sa odhalí, keď sedia tak ticho ako púšť, púšť Malého princa, blikajúca hore nad nimi.

Bezvýznamná kvetina, „také nič“, informuje hlavnú postavu, že nikto nevie, kde možno nájsť ľudí: „Vietor ich unáša preč. Nemajú korene, to im veľmi prekáža.“ Od malého pútnika neprichádza žiadna odpoveď, povie len zbohom. Musí by to byť preňho zvláštny pocit, mať korene, ktoré rastú smerom k oblohe.

Narazí na cestu, ktorá vedie k záhrade ruží. Je tam päťtisíc kvetov a všetky vyzerajú ako  ruža, „jediná svojho druhu“, o ktorej si myslel, že je jedinečná. Je zarmútený a rozplače sa.

A potom sa objaví líška. Nie je to náhoda, že prichádza práve sem, ku ružiam. Líška a ruže – obzvlášť ruža Malého princa – sú spolu zviazané. Sú spojené skrz svoju ohnivú farbu, ženské rysy a osobnosť. Okrem nich a bezvýznamnej kvetiny, všetky ostatné postavy v príbehu sú muži alebo mužské bytosti. Život a myslenie ruže a líšky reprezentujú potrebu a nedostatok vzťahu či prijatia, a túžbu po skrotení a úplnosti. Môžu byť v pokušení, aby pre dosiahnutie svojho cieľa manipulovali inými alebo urobili výstup. Tieto triky však nie sú potrebné, ak človek rozpozná a je schopný riadiť magické sily vo vnútri a používať ich na čisté a vznešené ciele.

Keď Malý princ stretáva líšku, počuje len pozdravenie, ale nikoho nevidí. Otočí sa, ale stále nedokáže vidieť líšku, len keď mu hlas povie „Som tu, pod jabloňou.“ Všetko to predpovedá, že stretnutie s líškou obráti, zmení („premení“) život a spôsob myslenia Malého princa, a povedie ho smerom k úplnosti (strom jablone).

Líška mu ukáže a umožní mu pochopiť hodnotu jeho ruže a spôsob, ako by sa s ňou mohol spojiť. Nie div, že to všetko líška vie: ona reprezentuje ružu, vnútornú ríšu ruže. Prekladá vôňu ruže do slov.

Predtým, ako mu daruje tajomstvo, radí líška Malému princovi, aby šiel späť ku piatim tisícom ruží v záhrade. Na číslo päťtisíc možno nazerať ako na stopu k číslu päť, magickému pentagramu, ktorý je symbolom božského poriadku a znovuzrodenia. Proporcie a stavba ruže sú tiež spojené s číslom päť.

Slová Malého princa, namierené na päťtisíc ruží, sa zdajú byť dosť zraňujúce.  Ešte sa nezotavil zo svojho sklamania z toho, že hodnota jeho ruže, „jedinej svojho druhu“, bola (zdanlivo) spochybnená záhradou. Avšak reč hlavného hrdinu nie je egoistická, diskriminujúca alebo znevažujúca, ale je chválou jednej Večnej Ruže. Jednej namiesto mnohých, vnútornej namiesto vonkajších: ruže srdca. Ak sa s ňou dokáže zjednotiť, všetky ruže budú pre neho Jedno – bude zodpovedný za ne všetky.

Až po tomto dostane Malý princ od líšky slávne slová zasvätenia:

„Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.“

„Si zodpovedný za svoju ružu...“

Tu začína religio, a viac špecificky, fáza Viery.

VIERA

Po stretnutí s líškou stretáva Malý princ dvoch ľudí, ktorých povolanie a pohľad na svet je podobný ako tých ľudí, ktorí žili na asteroidoch.

Prvý je výhybkár. Odkedy stretol líšku, perspektíva a život hlavného protagonistu sa zmenili – bežia v nových „koľajach“. Svišťanie a „dunenie ako hrom“, ktoré robia vlaky, odkláňané z jedného nástupišťa na iné, sú úplným protikladom prázdnoty a ospalého ticha púšte. Pre výhybkára sa zdá cieľová stanica celkom bezvýznamná. Pre neho zmysel a sila leží v jeho schopnosti poslať vlaky na rôzne nástupištia. Jeho  mechanická úloha sa podobá úlohe lampára – javí sa ako jej ekvivalent na Zemi. Výhybkár je tiež  zrkadlovým obrazom kráľa, lebo tiež zdieľa perlu múdrosti vo vzťahu k pasažierom: „Človek nikdy nie je spokojný tam, kde je.“ Tieto slová musia na Malého princa hlboko zapôsobiť, ale podľa príbehu na ne nereaguje. Výroky a zásady, ktoré nesú učebnú hodnotu, môžu prísť z nepredvídateľných zdrojov, ak je človek schopný zbadať ich a venovať im pozornosť.

Ďalšou postavou je obchodník, ktorý predáva pilulky, ktoré dokážu uhasiť smäd. Jednou pilulkou môže byť „zachránená“ jedna hodina, ktorá by bola inak strávená pitím. Predavač tohto zdanlivo užitočného produktu sa podobá na biznismena a vedca z asteroidov.

Tak sú posledné tri zdanlivo užitočné postavy z asteroidov pripomenuté v týchto dvoch pozemských individualitách. Tretia osoba, ktorú Malý princ stretáva na Zemi, je pilot, ktorý sa pokúša opraviť motor svojho lietadla v púšti, ďaleko od kohokoľvek iného. On je niekto, kto si zaslúži čas a priateľstvo hlavného hrdinu. To dokazuje fakt, že keď Malý princ požiada pilota, aby mu nakreslil ovečku, muž sa o to pokúša, ale splní jeho prianie až na štvrtý pokus, keď použije nie bežnú techniku: nakreslí škatuľu a povie, že ovečka je v jej vnútri. Bola to lekcia pre muža: ako typický dospelý sa snažil len vyhnúť sa úlohe, ale kvôli Malému princovi musel čeliť priepasti medzi svojím čistým detským ja a svojím dospelým ja, zameraným na praktickosť.

Priateľstvo medzi hlavnou postavou a pilotom sa prehlbuje; učia sa stále viac od seba navzájom a o sebe navzájom. Majú dva oddelené svety, ale ich korene sú rovnaké. Tento zdieľaný základ vychádza na svetlo postupne viac a viac, a – okrem niekoľkých príkladov nerozvážnosti, nesúhlasu a hnevu – vedie k vzájomnému porozumeniu a solidarite.

Ich správanie, keď sa pilotovi minú zásoby vody, je najlepším príkladom faktu, že prichádzajú z odlišných svetov. V strachu zo smrti dáva pilot Malému princovi, na ktorého fyzické potreby jedenia a pitia zjavne nevplývajú (ale spánok áno), mrzutú odpoveď.  Hlavný hrdina chápe dôležitosť (a učebnú hodnotu) tejto situácie, a tak prehlasuje, že je tiež smädný a navrhne nájsť studňu. Pre pilota sa zdá táto myšlienka absurdná, ale keďže nemá lepší plán, vydajú sa ju hľadať. Po hodinách putovania sa zvečerí. Postavy si sadnú, aby odpočívali pod hviezdnatou oblohou. Keď sa pilot opýta, či je Malý princ naozaj smädný, útly človiečik povie: „Voda môže byť dobrá aj pre srdce...“

Pilot mu nerozumie, ale odkrýva sa, že existujú dva druhy smädu: smäd tela a smäd duše. Dve postavy sú smädné odlišnými spôsobmi: potrebujú studňu, ktorá ich dokáže napojiť oboch. Sú vyčerpaní. Predtým, ako Malý princ zaspí, vysloví dve dôležité myšlienky:

„Hviezdy sú krásne vďaka ruži, ktorú nie je vidieť...“

„Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu...“

Dve analogické myšlienky. Druhý koncept sa dotkne pilota a ten vyjadruje súhlas. Ako nežne pozoruje tvár spiaceho princa – zrkadlo svojej duše – pochopí, že „To najdôležitejšie je neviditeľné...“

Uvedomuje si a chápe, že čo je iné, čo existuje na vyššej úrovni – čo nepochádza z tohto sveta – je neviditeľné, ale svieti skrz to viditeľné a robí ho krajším. Ako kráča so spiacim Malým princom v náručí, nachádza studňu, za úsvitu – keď sa rodí svetlo. Tu začína pre pilota fáza Viery a pre Malého princa fáza Nádeje.

Pokračovanie na časť 4

back to home pdf share