Atómy

„Neexistuje žiadna matéria ako taká“ – Niekoľko myšlienok o biologickej transmutácii – Časť 1

back to home pdf share

Max Planck vyslovil slová „neexistuje žiadna matéria ako taká“ v roku 1944 počas prednášky vo Florencii. Okrem iného vtedy povedal:

Páni, ako fyzik, ktorý sa celý svoj život venoval triezvej vede, štúdiu látky, som určite mimo podozrenia, že by som bol šialencom či náboženským horlivcom.

A tak po mojich výskumoch atómov tvrdím toto:

Neexistuje žiadna látka ako taká.

Všetka látka, matéria, vzniká a existuje len prostredníctvom sily, ktorá privádza čiastočky atómu do vibrácie a drží ich pohromade, aby vytvorili najmenšiu slnečnú sústavu vo vesmíre.

Pretože však v celom vesmíre neexistuje ani inteligentná ani večná sila, [...] musíme za touto silou predpokladať vedomého inteligentného ducha. Tento duch je prazákladom všetkej látky, všetkej hmoty. Nie viditeľná no pominuteľná hmota je to reálne, skutočné, opravdivé – lebo bez ducha by hmota vôbec neexistovala –, ale neviditeľný, nesmrteľný duch je to opravdivé!

Ale keďže ani duch ako taký sám osebe nemôže existovať, ale každý duch patrí k bytosti, musíme nutne akceptovať duchovné bytosti. A pretože ani duchovné bytosti nemôžu existovať sami zo seba, ale musia byť stvorené, tak sa neobávam menovať tajuplného stvoriteľa tak, ako ho nazývali kultúrne národy na Zemi predošlých tisícročí: Boh!

Tak sa dostáva fyzik, ktorý sa zaoberal hmotou, od sféry látky do sféry ducha. A tým sa končí naša úloha, a musíme odovzdať náš výskum do rúk filozofie. [1]

Max Planck svojím výrokom „Neexistuje žiadna látka ako taká“ rozhodne nechce poprieť existenciu hmoty, ale vyjadriť, že neexistuje matéria, oddelená od všetkých vzťahov.

Je tento výrok, starší viac ako 70 rokov, stále platný, alebo môže byť zamietnutý ako výrok starého, staromódneho muža, ktorý  už nechcel alebo nemohol sledovať najnovšie objavy? Veď Planck mal v tom čase už 86 rokov. Alebo ho máme chápať skôr ako kvintesenciu celého jeho výskumného života, ktorým sa oplatí zaoberať? Lebo jeho výrok tu nestojí izolovane, ale v svojej podstate sa zároveň zhoduje s tými, ktorí boli veľkí duchom.

V prvej citovanej vete „že hmota neexistuje“, Max Planck samozrejme nechce spochybňovať existenciu hmoty, ale vyjadriť, že hmota neexistuje v samostatnej, abstraktnej podobe.

V citovanej prvej vete „...prostredníctvom sily, ktorá privádza do vibrácie čiastočky atómu“ poukazuje okrem iného na úplne rozhodujúcu povahu atómov: že pozostávajú z vibrácie, že vlastne sú vibráciou.

Hmota ako manifestácia ducha

Ešte jednoznačnejšie ako Max Planck popisuje povahu hmoty ako manifestáciu ducha Rudolf Steiner:

A potom sa musí ísť ešte ďalej, aby sme vo všetkom zhustenom a sformovanom videli ducha. Matéria neexistuje! To, čo je látka, sa vzťahuje k duchu tak ako ľad k vode. Keď rozpustíme ľad, tak vznikne voda. Keď rozpustíme hmotu, tak zmizne ako hmota a stane sa duchom. Všetko, čím je matéria, je duch, je vonkajšia forma prejavenia ducha. [2]

 

(Náčrtok Rudolfa Steinera: Atóm ako výsledok vzájomne protikladných smerov síl)

A v inom prejave Steiner popisuje celkom zreteľne obmedzenia, ktoré boli nutne vybudované materialistickou teóriou atómu:

Príčiny, ktoré fyzici a chemici pripisujú javom, však nie sú ničím iným ako myšlienkovými obrazmi. Lebo pohybujúce sa atómy, molekulárne sily atď. sú predstavy, vypožičané z bežného sveta zmyslov a premietnuté do sveta, ktorý nie je vnímateľný zmyslami. Ak fyzik verí takejto fikcii ako skutočnej realite, tak vzdáva hold povere, ktorú v mnohých ohľadoch možno považovať za nižšiu úroveň ako fetišistické uctievanie tzv. prírodných národov. Naša súčasná prírodná veda, keďže buduje teórie a neobmedzuje sa len na čisté pozorovanie, je plná modloslužobníctva a povier. Nič viac ako povera nie je ani atómová teória, keď sa považuje za viac ako predbežnú použiteľnú pracovnú hypotézu. [3]

Keď necháme na seba pôsobiť toto vyjadrenie, bude jasné, že duch a hmota sú spojené tak úzko ako svetlo a tieň, ako voda a ľad. To, čo nazývame atómami, sú teda body koncentrácie ducha, ktoré sa utvorili podľa určitých univerzálnych zákonov a ktoré prejavujú božský poriadok. Atómy nie sú len jednoduchými stavebnými kameňmi vo vesmíre, ale aj potenciálom pre ďalšie, budúce formy prejavenia.

Keď ľudia nepoznajú tento poriadok, tak majú tendenciu v svojej honbe za experimentami a výskumami umelo vyvolávať atómové štiepenie alebo dokonca rozbíjať atómové jadrá. Je to veľmi poľutovaniahodné, pretože tým bude elementárne negatívne ovplyvnený budúci vývoj. Treba dúfať, že budúca generácia rozpozná škodlivosť týchto aktivít a skoncuje s nimi. Prvým krokom bolo rozhodnutie ukončiť používanie jadrovej energie v Nemecku po katastrofe vo Fukušime.

Kvantový fyzik Hans-Peter Dürr, dlhoročný blízky spolupracovník Wermera Heisenberga, jedného z priekopníkov modernej kvantovej fyziky, sa dostal k tomuto bodu:

V ťažšie uchopiteľných hĺbkach nie sú v svete toho najmenšieho „veci“ vôbec žiadnymi vecami – to je dôvod, prečo táto revolúcia nechce vstúpiť do hláv ľudí: Neexistujú veci, existujú len zmeny tvaru a formy. Matéria nepozostáva z matérie, ale z čistých existencií tvaru a potenciálov. [...]

Je to ako pri duchu; v podstate existuje len duch, ale ten kalcifikuje, a my vnímame len kalcium ako matériu. [4]

Rudolf Steiner popisuje existenciu atómov ešte ďalej, pričom popiera ich tuhosť, teda ich technicko-fyzikálne identické vlastnosti, a namiesto toho im pripisuje určitú „šírku odchýlky“. Počas prednášky dňa 13. marca 1920 v Stuttgarte povedal:

[...] Ak by sme chceli zachytiť stav, ktorý predstavuje číslo atómovej hmotnosti, museli by sme ukázať kyvadlový pohyb, nie nejaký bod. A tiež by sme nemohli popísať periodickú sústavu tak ako je, ale mali by sme ju mať v kmitavom pohybe, vo vnútornom vibračnom pohybe. Je to tak, že absolútne nemôžeme povedať, vychádzajúc z atómovej hmotnosti, že teraz naozaj máme do činenia s pevnými prvkami. Táto predstava tuhého atómu [nie je platná]. Táto tuhosť už tam, kde prvok vzniká, nie je prítomná.

Je tam práve tak málo atómovej hmotnosti, ako je pri pšeničnom zrne určitá špeciálna veľkosť. Samozrejme, že pre zrno pšenice existuje stredná, priemerná veľkosť, ale veľkosť jednotlivých zrniek kolíše. Tak je to aj s atómovou hmotnosťou; je to len stredný, priemerný stav. [5]

Známy atómový model Rutherforda a Bohra s elektrónmi, obiehajúcimi okolo jadra, má samozrejme svoje správne aspekty. Analógia s planétami, obiehajúcimi okolo Slnka, je zrejmá a zapamätateľná. Ale považovať jadro za skutočnú, pevnú hmotu, v ktorej sa manifestuje „gravitácia“, vedie do slepej uličky. Tak ako sa v Slnku prejavuje duchovný princíp života, tak treba aj na jadro atómu nahliadať ako na koncentráciu duchovného princípu.

Toto poznanie je starodávne. V Bhagavad Gíte sa pútnikom odporúča, aby „sa oslobodili od ilúzie látky a jej iluzórneho sveta“.

Pokračovanie na časť 2

 

Odkazy:

  • 1. Archiv zur Geschichte der Max-Planck-Gesellschaft (Archív histórie Spoločnosti Maxa Plancka), Dept. Va, Rep. 11 Planck, No. 1797
  • 2. anthrowiki.at: GA 056, s. 59
  • 3. anthrowiki.at: GA 34, s. 383ff
  • 4. anthrowiki.at H.-P. Dürr 1998
  • 5. anthrowiki.at: GA 73a, s. 490
back to home pdf share