Počas krátkeho obdobia v lete 1986 bolo možné navštíviť Tibet z Nepálu bez pevného a riadeného programu, bez podrobného plánu a dohľadu. Využili sme túto príležitosť, aby sme skúmali tajomstvo Tibetu.
Objavili sme pôsobivé krajiny, úchvatné hory, snehom pokryté Himaláje na juhu a nekonečnú skalnatú púšť na severe. Videli sme nomádov, žijúcich tradičným spôsobom vo svojich jurtách, ktorí pásli jaky a boli sprevádzaní ostrými psami. Čínsky vodič nás vzal, kamkoľvek sme chceli ísť, a navzdory jazykovej bariére sme sa dostali na všetky miesta, o ktoré sme mali záujem.
Naša prvá nedobrovoľná zastávka bola v dedine Nyalam: most bol odplavený preč a my sme nemohli prejsť cez rieku. V dedine sme strávili noc a ráno nám domáci povedali o blízkej jaskyni, kde podľa miestnej tradície mnoho rokov meditoval Milarepa, budhistický mystik 11. storočia.
Ukázalo sa, že cesta k jaskyni je len malou prechádzkou od hlavnej cesty. Avšak vstúpiť do nej bolo ako prejsť do iného sveta. Serénna atmosféra, ticho, žiadni mumlajúci mnísi – len pokoj a mier. Boli sme jedinými návštevníkmi a cestu nám ukazoval mlčanlivý mních. Boli sme dotknutí serénnou atmosférou a harmóniou všade vôkol nás. Nik nepovedal ani slovo. Ponorení v sebe samom, sme sa pokúšali zotrvať v tomto zvláštnom okamihu a prijímať vibrácie miesta.
Bolo to takmer akoby sme mohli počúvať slávne piesne Milarepu, znejúce skrz čas. Bol to „Hlas Ticha“?
Pokračovali sme vo svojich cestách a prešli cez niekoľko horských priechodov, ktoré boli vo výške viac než 5000 m. Počas nášho výletu sme navštívili mnoho kláštorov v Shigatse, Gyangtse, Lhase, a hlavný chrám v centre Lhasy – chrám Jokhang, no počas celej doby v našich mysliach zotrvávala mocná atmosféra Milarepovej jaskyne. Mumlanie mníchov, bubnovanie na bubnoch, flauty či trúbky boli len vonkajším hlukom, ktorý sa nás vnútorne nemohol dotknúť. Cítili sme kontrast vo vnútri jednej kultúry, minulosť a prítomnosť, podobné a predsa nesmierne odlišné.
V Lhase sme počuli o „Údolí kráľov“, situovanom na juhu mesta a považovanom tiež za výnimočné miesto. Dokázali sme presvedčiť nášho šoféra, aby nás tam vzal, aj keď v tej oblasti nikdy nebol, lebo turisti tam nemali záujem chodiť. Po príchode do Údolia kráľov sme uvideli množstvo jednoduchých vyvýšenín, čo boli podľa turistickej príručky hroby kráľov. Títo králi vládli v Tibete pred nastolením dynastie Dalaj Lama. Podľa histórie pozvali traja králi učeného budhistického učiteľa z Indie, rozšírili budhizmus v Tibete a boli uctievaní ako Bohovia-Králi.
Na vrcholku ďalšej vyvýšeniny za parkoviskom sme objavili malú budovu, jednoduchú gompu (tibetský budhistický kláštor), ktorý bol v silnom kontraste s nádherou a bohatstvom lamaistických kláštorov a tých gomp, ktoré sme doposiaľ videli. Vystúpili sme na vrch a vstúpili do gompy. Počas výstupu sme pocítili pokojnú a serénnu vibráciu, podobnú tej, ktorú sme zažili v Milarepovej jaskyni.
V gompe bola jednoduchá socha veľkého kráľa Somtsanga Gampa s jeho dvomi ženami, jednou z Nepálu a jednou z Tibetu. Verí sa, že Somtsang Gampo bol prvým kráľom, ktorý priniesol do Tibetu budhizmus. Prostredníctvom svojich žien vybudoval a udržiaval vzťahy s Čínou a Nepálom, čo viedlo nielen k mieru a stabilite, ale tiež k spolupráci v umení a vede.
Ako sme rozjímali nad históriou a jednoduchosťou sochy, vstúpili do gompy ďalší návštevníci. Boli to Tibeťania, žijúci v Novom Dillí. Poklonili sa pred sochou vo veľkej úcte a boli tiež dotknutí zvláštnou atmosférou miesta a jeho okolia.
Po nejakom čase sme všetci vyšli opäť von a Tibeťania sa nás pološeptom pýtali, aký druh miesta to bol, kto boli osoby znázornené sochami, čím toto zvláštne miesto bolo, čo by mohlo byť zdrojom takej intenzívnej vibrácie a serénneho ticha. S pomocou mojej turistickej príručky som sa pokúsil zodpovedať faktickú stránku otázok – ale zostalo toho mnoho, čo som vysvetliť nedokázal…
V žiadnom inom kláštore sme necítili túto zvláštnu atmosféru, to ticho, túto takmer nepozemskú vibráciu – tak, čo to bolo?
Hľadanie odpovede i spomienky na toto stretnutie s tichom, sme si vzali so sebou. A ešte teraz, po viac ako 30 rokoch, ďalej vibrujú…
