Čierny

Úvahy dňa – o vyššej temnote

back to home pdf share

 

Na našej duchovnej ceste objavujeme žiariace oblasti. Začíname rozpoznávať vnútorné ukotvenie vo Svetle, Múdrosti a Láske.

Môžeme mať aj pocit, že sa stvorenie odohráva. Možno sa nás zmocní pocit, že stvorenie pokračuje ďalej.

A čo je pred stvorením? Ale kde je jeho pôvod?

Kde je tá prapríčina všetkého a ničoho? Kde je to nestvorené, čo predchádza stvoreniu? Môžeme to nájsť vo „svetle“?

Odpoveďou je tiché tušenie, presahujúce všetok rozum, ba i ten vyšší. A predsa je to tušenie tak mocné, tak silné.

Zdá sa, akoby to bola energia nebytia.

To stále čakajúce niečo.

Bod nula.

Predsa len bod. To, čo je a súčasne nie je.

Svetlo a plnosť svedčia o stvorení. Ale tento stav, bod, je pred stvorením. Keď si pozrieme obrázky o stvorení od Roberta Fludda, je tam jeden, ktorý ukazuje len čierno vyšrafovaný štvorec, to je ten bod nula, vyššia temnota.1

Je to matéria bez formy, bez množstva a miery. Je to materia prima.

Pre Paracelsa to bolo Veľké Mystérium, ktoré nie je stvorené.

To je to nepoznané, to nepomenované. Je to ešte a snáď stále, alebo už zase, mimo formu.

To presahuje všetko, čo je zjavené. Je to v nebytí.

A práve táto „prázdnota“ je tá sloboda Ducha. Môže to byť znak Ducha.

Je to sloboda pred formou, sloboda nadobudnúť akúkoľvek formu, akúkoľvek podobu. To je rýdza sloboda.

Podobne snáď uvažoval aj Giovanni Pico della Mirandola, keď umiestnil Adama – síce už stvoreného – mimo hierarchiu stvorenia. A slovami stvoriteľa ho požiadal, aby si zvolil, ako bude žiť. Či nízkym spôsobom ako zviera či rastlina, alebo či prijme podobu anjela, alebo či sa rozhodne byť človekom alebo bohom.

V Rozprave o dôstojnosti človeka2 uvádza: „Ten, kto sa uchýli k stredu do svojej vlastnej jednoty, neuspokojený s osudom žiadnej stvorenej bytosti, toho duch sa zjednotí s Bohom. V osamelej temnote Otca, ktorý je nad všetkým. A bude presahovať všetky stvorenia.“

Vyššia božská temnota, aká je?

Je v nej napätie celého stvorenia. Napätie bytia a nebytia.

Je to vznešená temnota. Prapôvodná a „tehotná“ plodením.

Sú v nej všetky možnosti, bez toho, aby zároveň nutne boli.

To je Boh bez mena. Boh všetkého a všetkých.

Meno je vibrácia a patrí Duchu, ktorý sa vznáša nad vodami.

Ako Svätý Duch, jeho sedem lúčov sa skláňa k Zemi a k človeku.

Ale bez mena je stav ešte vyšší, pred stvorením.

Je to nesmierny pokoj počiatku, to neprejavené, čo drieme v lone Matky. A zároveň je to Otcova potencia všetkých možností a foriem.

Preto to nie je nič.

Je to prapríčina.

Človek ako mikrokozmos má v sebe zárodky všetkého, teda aj tohto nezjaveného prapočiatku. Element materie prima drieme nepoznaný hlboko  vnútri.

Pociťujeme len neurčitú, ale zrejmú príťažlivosť. Tá príťažlivosť je daná príbuznosťou alebo magnetizmom rovnakého druhu.

Nie je to veľkolepé, že každá ľudská bytosť má vnútri seba Veľké Mystérium?


Text je inšpirovaný dielami: Catharose de Petri, Das Siegel Erneuerung, kapitoly II a III, Rosycross Press, Haarlem 1985; Karl von Eckartshausen, Über die Zauberkräfte der Natur, Rosycross Press, Haarlem 1996.

  • 1. Utrisque cosmi… historia 1617, in: Göttliche Weisheit, Göttliche natur. Die Botschaft der Rosenkreuzer-Manifeste in der Bildsprache des 17. Jahrhunderts , In de Pelikaan, Amsterdam 2014.
  • 2. Oratio de dignitate homini, 1486/87
back to home pdf share