Spojenie

Vonkajšie a vnútorné hyper-spojenie: cesta dovnútra

back to home pdf share

S príchodom aplikácií okamžitého spracovania správ sme vytvorili ozajstnú „globálnu dedinu“, kde  interagujeme jeden s druhým bez ohľadu na vzdialenosť. Zdieľame fotky, videá, audio nahrávky a vlastne všetko. Sme hyperspojení. Dnes už viac nie je prípustné nepodávať o sebe správy, keď sme preč, na pracovných stretnutiach či na aktivitách vo voľnom čase. Každý, kto má mobilný telefón, napríklad, môže minimálne komunikovať a interagovať.

Sociálne siete a aplikácie okamžitého spracovania správ nám umožňujú mať toľko priateľov, koľko len chceme, a to aj z rôznych krajín sveta.  Ba čo viac, môžeme byť dokonca bližšie našim príbuzným a priateľom, ktorých už máme. Možno ich teraz dokonca môžeme aj lepšie poznať, pretože život každého je stále viac odkrývaný tým, ktorí majú čas sledovať tak dobre pripravené profily. A tiež, byť s niekým osobne, je naozaj trošku unavujúce, niekedy sa to stáva nepríjemným. Bez fyzického kontaktu, teda vtedy, keď treba jednať len s projekciami, sa koexistencia stáva niekedy menej problematickou. A zdá sa, že je to tak dobré, že myšlienka pristupovať k sebe virtuálne má veľkú príťažlivosť. Nebolo by také zjednodušenie vhodné vo vzťahu k nám samým? Rýchle, krátke a praktické správy by boli skvelým nástrojom na zadávanie pokynov našej vlastnej bytosti, pretože často sa previňujeme nadbytkom slov a komplikácií.

Avšak, mať spojenie so sebou samým, rovnako efektívne ako nejaká aplikácia, ktorú používame, je niečo, čo sa zdá pre ľudskú bytosť nedosiahnuteľné. Sme hypo-spojení, keď sme sami sebou. „Hypo“, protiklad ku „hyper“, znamená „menej“ alebo „bez“. To znamená, že zatiaľ čo sme 24 hodín spojení s vonkajším svetom, stále viac a viac zabúdame spájať sa so svojím vnútorným svetom. Zabúdame, ako zaobchádzať so svojím „profilom“, ktorý odmietame (alebo nechceme) „pridať“ do svojej vlastnej siete kontaktov: nerozmýšľame o dialógu so sebou samým...  Akoby stratení v tejto virtuálnej sieti, podmieňovaní jej rôznymi mechanizmami, pokračujeme v hľadaní spôsobu, ako uskutočniť viac zmysluplných vecí, ktoré uspokoja našu túžbu po niečom neurčitom.

Každé oznámenie na Facebooku je prísľubom spásonosnej novinky, stále obnovovanou nádejou, ale opakovane márnou, prinášajúcou sklamanie. Stovky správ, nahromadených vo WhatsApp skupinách, v rozsahu od „Dobré ráno“ až po videá explicitného násilia, nám dávajú pocit toho, akou závažnou sa stala úloha „zostať v spojení“. Je to úloha, ktorá nás, paradoxne, stojí mnoho času, pretože ak je pravdou, že nemusíme čakať dni a mesiace na odpoveď z korešpondencie, je tiež pravdou, že dnes „konzumujeme“ a zdieľame neužitočné informácie v tak veľkom rozsahu, že nestíhame prečítať a reagovať na všetko. Okamžitá rýchlosť spojenia a množstvo informácií, ktoré dostávame, si vynucujú povrchný kontakt a zjednodušovanie významov. So zrýchlením komunikácie, namiesto toho, aby sme mali viac času, sa zintenzívňuje informačný tok. Je to mýtus o Sizyfovi  v jeho postmodernej verzii.

Nemohol by sa technologický rozvoj zbaviť tej nepríjemnej úlohy tlačiť skalu hore kopcom? Zdá sa, že odpoveď je „nie“. Avšak, bolo by neférové a naivné považovať technologický pokrok za príčinu našich nových hriechov. Po prvé preto, že tieto hriechy sú nové len zdanlivo, a po druhé preto, že zariadenia, ktoré používame, sú len nástroje či kanály, ktoré sa nám dávajú k dispozícii na účely, ktoré im určujeme my. Väzenie, v ktorom sa mnohí z nás nachádzajú vzhľadom na „virtuálny svet“, sa podstatne nelíši od väzenia nášho „reálneho sveta“. Je to vnútorné väzenie. Sme väzňami úzkosti, neistoty, zúfalstva. V takomto stave, vždy zakúšame faktory, vonkajšie voči nám, ako ničiteľov našej slobody.

Ak je potrebné niečo urobiť na vyliečenie tohto biedneho stavu ľudskej bytosti, tak miesto, kde treba začať,  je ona sama. A aj tu platí, že to nie je nič nového. Potreba vnútornej reformácie bola zdôrazňovaná od začiatkov našej histórie v rôznych posvätných textoch, ktoré  poznáme, ba aj vo veľkých literárnych a filozofických dielach ľudstva. Hľadanie chýbajúceho spojenia, návrat domov, precitnutie k dôverne známej, ale zabudnutej pravde – všetky tieto obrazy odkazujú na túžbu po vnútornom spojení, ktoré bolo spomenuté na začiatku. Ako ďaleko dokážeme ísť, aby sme dosiahli toto spojenie? Aby sme dostali odpoveď na túto otázku, len si skontrolujme, kam  sme dospeli v aktuálnom bode našej cesty. Pretože, nebolo by neodôvodnené uviesť, že všetko, čo sme doposiaľ podstúpili, je výrazom tejto túžby, aj keď jej objekt je pre naše vedomie neurčitý.

Ak máme pravdu pri týchto úvahách, potom,  keď sledujeme stopy našej minulosti, sme nútení dôjsť k záveru, že nedostatok vnútorného spojenia bol príčinou veľkej bolesti. Ľudská bytosť ukázala, že nevie, ako žiť rozdelená. Snáď to, čo myslia písma, keď hovoria o prekonaní smrti, je presne týmto odstránením súčasného rozpoltenia v našej vlastnej bytosti. Byť spojený so sebou samým je to isté ako rozbitie pút, ktoré nás viažu k našej úzkosti, znamená to byť si vedomý zmyslu, ktorý dáva životu smer, a byť si vedomý roly, ktorú v ňom predstavujeme.

Odstraňovanie prekážok, ktoré nás oddeľujú od našej podstaty, nielen že nás k nej približuje, ale nás s ňou aj zjednocuje. Práve prostredníctvom tejto jednoty naša duša mieri vysoko s omnoho väčšou živosťou ako čokoľvek iné. Prostredníctvom zjednotenia s našou najvnútornejšou bytosťou prúdi cez našu dušu sila, ktorú sme dosiaľ sotva poznali.

Kiež by sme potom povýšili hyper-spojenie, ktoré nám priniesli technológie, na vyššiu úroveň, vnútri nás samotných, aby sme rozpustili všetko, čo nás obmedzuje, a transformovali všetko, čím sme.

back to home pdf share